Hoci mnohí z nás sú schopní rozprávať úprimne o smrti, stále sa musíme veľa učiť o tom ako sa rozumne vysporiadať s jej následkami: smútkom a prirodzenou reakciou na stratu milovanej osoby.
Pomerne málo z nás vie, povedať, alebo urobiť niečo čo by pozostaýím, priateľom, alebo známym ktorí trpia pomohlo. V skutočnosti pomerne málo ľudí, ktorí prežili bolestivú stratu vie, ako pomôcť sebe samému.
Objavili sa dve nové knihy psychoterapeutov, ktorí vo veľkej miere pracovali v oblasti straty a smútku. Sú plné príbehov a rád, ktoré môžu pomôcť obom, tým ktorí smútia a ľuďom, ktorí sa s nimi stretávajú predísť mnohým bežným nástrahám a nedorozumeniam spojených so smútkom. Obe knihy sa pokúšajú napraviť falošné predstavy o tom ako, a ako dlho majú ľudia prežívať smútok.
Jedna kniha, „Je v poriadku, že nie si v poriadku,“ napísaná Megan Devineovou z Portlandu, má názov jedného z príbehov, ktorý je v nej uvedený „Stretnutie so stratou a smútkom v kultúre, ktorá mu nerozumie“ (Meeting Grief and Loss in a Culture That Doesn’t Understand). Tento príbeh vznikol na základe straty milovaného partnera, ktorý sa utopil na spoločnej dovolenke vo veku 39 rokov. Druhá kniha, vo svojom zábere obzvlášť osvetľuje to, ako sa ľudia vyrovnávajú s rôznymi druhmi strát. Nazýva sa „Smútok v akcii: Príbehy o živote smrti a pozostalých“( Grief Works: Stories of Life, Death and Surviving), napísaná Júliou Samuel, ktorá pracuje s pozostalými rodinami, či už v súkromnej praxi, alebo v anglickej národnej zdravotníckej službe v Nemocnici Svätej Márie v Paddingtone.
Najvýznamnejší odkaz, ktorý zdieľajú tieto knihy, ako ho podala Julia Samuel: „Nie je nič správne, alebo nesprávne v smútku, musíme ho prijať v akejkoľvek forme, či už u seba, alebo u ostatných.“ Rozoznaním straty ako všeobecnej skúsenosti Devine dúfa, že „ak by sme začali chápať pravú podstatu smútku, mali by sme mať užitočnejšiu, milujúcejšiu a viac podporujúcu kultúru a spoločnosť.“
Obe autorky zdôrazňujú, že smútok nie je problém, ktorý by sa mal riešiť, alebo vyriešiť. Skôr je to proces, ktorý treba prestáť a prežiť, už v akejkoľvek forme, alebo akokoľvek dlho by mal trvať.
Ako píše Samuel: „Tento proces nemôže urýchliť ani rodina, ani priatelia,“ akokoľvek dobre je mienené toto ich želanie uľaviť smútiacemu od jeho utrpenia. „Zotavenie sa a náprava môžu trvať oveľa dlhšie ako si väčšina ľudí predstavuje. Musíme to prijať, nech je to v akejkoľvek forme, ako u seba tak aj u ostatných.“
Všetci môžeme mať úžitok, ak sa naučíme reagovať na smútok spôsobom, ktorý nepredlžuje, nezintenzívňuje, alebo neodmieta bolesť. Podobne tí, ktorí sa snažia pomôcť potrebujú vedieť, že smútok sa nedá vtesnať do predurčeného časového rámca, alebo formy ktorou je vyjadrený. Príliš často sú ľudia, ktorí zažiju stratu blízkeho znevažovaný preto, že ich smútok trvá dlhšie, ako ostatný ľudia považujú za rozumné, alebo preto že ostávajú rezervovaný a vyzerajú, že nesmútia vôbec.
Napríklad si predstavujem, že niektorý dospelý si mysleli o mojom stoickom smútku pri predčasnej smrti mojej matky v mojich 16, že je „neprirodzený“. Po pravde po tom čo som sa o ňu roky starala, keď trpela nevyliečiteľnou rakovinou, jej smrť bola pre mňa úľavou. Trvalo to jeden rok, pokiaľ som zhodila svoj pancier a otvorene oplakala túto nevyčísliteľnú stratu. Ale aj o 60 rokov neskôr si stále strážim jej najdôležitejší odkaz: Žiť každý deň tak, ako by to bol môj posledný ale s pohľadom do budúcnosti, v prípade že by nebol.
Podobne sa mi uľavilo, keď skončilo trápenie môjho manžela, šesť týždňov po diagnostikovaní nevyliečiteľnej rakoviny. Aj keď mi ohromne chýbal, zdalo sa mi, ako by sa toho v mojom živote zmenilo iba málo. Málo ľudí mimo našej najbližšej rodiny vedelo, že si ctím prianie svojho umierajúceho manžela: naďalej žiť svoj život pre seba a pre naše deti a vnúčatá.
Tak ako všetci milujeme ostatných, každý svojím jedinečným spôsobom, tak aj oplakávame ich stratu spôsobom, ktorý sa nemôže vtesnať do rovnakej formy, alebo dokonca ani do tucta foriem. Minulý mesiac vedúci globálnych analytikov The New York Times James G. Robinson opísal 37 dňovú a 6 150 míľ dlhú terapeutickú cestu, ktorú podstúpil so svojou rodinou po smrti svojho 5 ročného syna. Po ceste zbieral pamätné predmety a dajúc každému členovi rodiny možnosť vyjadriť svoj hnev a smútok
Pani Devine tvrdí, že večšina či už profesionálnej, alebo laickej podpory ľuďom v smútku je so zlým prístupom, pretože nabáda smútiacich, aby túto bolesť prekonali. Zatiaľ, čo rodina a priatelia prirodzene chcú, aby vám bolo lepšie,“ bolesť, ktorá nesmie byť vypovedaná, alebo vyjadrená sa ponára do seba a spôsobuje ešte viac problémov,“ píše autorka. „Nepoznaná a nevypočutá bolesť nezmizne. Spôsob ktorým máme prechádzať smútkom je umožniť bolesti existovať, nie pokúšať sa ju zakryť, alebo sa cez ňu poponáhľať.“
Ako povedala pani Samuel jej matka, “Nikdy sa nepokúšaj cez to preniesť, choď s tým“ a „ prestaň sa pohybovať, vykroč dopredu.“
Pani Devine súhlasí s tým, že byť „povzbudený preniesť sa cez to je jednou z najväčších príčin útrap vnútorného smútku.“ Skôr ako sa snažiť „vyliečiť“ bolesť, cieľom by malo byť minimalizovanie utrpenia , ktoré ako povedala “prichádza, keď sa cítime v našej bolesti opustený a bez opory, s tým že nám bolo povedané, že tu nie je niečo v poriadku s tým čo cítiš.“
Vysvetľuje, že bolesť sa nedá „vyliečiť“, že spolupatričnosť, nie poúčanie je najlepším spôsobom vyrovnania sa so smútkom. Povzbudzuje tých, ktorí chcú byť nápomocný „byť svedkami“, ponúknuť priateľstvo bez skúmavých otázok, alebo nežiadaných rád. Pomôžte, ak je to potrebné a chcené, buďte bútľavou vŕbou, kedykoľvek by chcel trúchliaci vyrozprávať svoj príbeh.
Pre smútiacich navrhuje nájsť nedeštruktívny spôsob, ako to vyjadriť. „Ak nemôžeš povedať svoj príbeh inému človeku, nájdi si iný spôsob: píš denník, maľuj, polož svoj zármutok do románu s veľmi tmavým pozadím. Alebo choď vonku do lesa a povedz to stromom. Je to obrovská úľava vyrozprávať svoj príbeh bez toho, aby ho nikto zachytil.“
Rovnako navrhuje viesť si denník, ktorý zaznamenáva situácie ktoré buď zintenzívňujú, alebo zmierňujú utrpenie. „ Sú situácie, keď sa cítite viac stabilný, viac ukotvený a schopný dýchať voľnejšie vo vašej strate? Pomáha vám niečo – osoba, miesto, činnosť – dobíjať vaše baterky? A naopak existujú aktivity, alebo prostredie, ktoré vašu situáciu úplne zhoršujú?“
Kedykoľvek je možné zmierniť utrpenie, vyberte si zapojenie sa do vecí ktoré pomáhajú a vyvarujte sa tým, ktoré nie.
Zdroj: https://www.nytimes.com
Comments
